OdporúčameZaložiť web alebo e-shop
aktualizované: 12.04.2023 21:43:43 

Snívajte svoj sen - s mojím čajom každý deň...

Kto som a odkiaľ prichádzam....

 

 Niečo  na úvod...                               carovnacajovna@gmail.com          a tiež www.mimibazar.sk /ID13935 alebo bosorkaadriana       0904 544 683

    Názov firmy Vás možno trochu šokoval.... ale už niekoľko rokov ste ma mohli stretnúť na stránkach rôznych slovenských časopisov i na nete ....som Vaša dobre známa bosorka Adriana z Čarovnej čajovne (trebárs v Mama a ja ).
 
    Pre Váš neutíchajúci záujem a mnohokrát aj Vaše problémy zohnať mnou doporučené byliny či bylinné prípravky, som prijala výzvu a  rozhodla som sa  zriadiť nielen internetový e-shop, ale aj klasickú "kamennú" predajňu . Je to pre mňa  potešenie pomáhať Vám. Internetový obchod sme nazvali ČAROVNÁ ČAJOVŇA, lebo pod týmto názvom funguje moja poradňa úspešne už niekoľko rokov. Rovnako dlho poznáte  mňa - bosorku Adrianu, takže som nezmenila ani nick, len som ho vložila do názvu firmy.... A kamenná predajňa má podobný názov ČAROVNÉ ČAJE U BOSORKY
    Mnohé produkty pochádzajú z mojej vlastnej bylinkovej záhrady a máte ich už vyskúšané... no pre množstvá, akými by som bola schopná uspokojiť všetkých záujemcov by som sa nemohla venovať ničomu inému len ich pestovaniu. Preto som sa rozhodla spoľahnúť sa s dodávkami bylín a niektorých produktov z nich na renomovaných odborníkov. Dodávateľmi bylín sú producenti z tzv. EKO fariem. Zároveň si myslím, že prírodným produktom a kvalitným výrobkom z darov Zeme názov nášho obchodu neublíži. Skôr naopak.
 
  Ak ste sa s mojím logom, resp. Čarovnou čajovňou už stretli v minulosti, asi sa pamätáte na príbeh o ceste k  fytoterapii. Ak nie, je tu pár drobností o mne a mojej rodine, o živote a mojej filozofii...a v sekcii fotogalérie niekoľko rodinných fotografií.Keďže všetko so všetkým súvisí, tak u mňa v čajovni nájdete nielen Poradňu bosorky, Bylinnú lekáreň či Zásobáreň dobrého domu (s obrovským výberom čajníkov, šialok, nádob na uchovávanie bylín, servírovanie čajov), ale aj iný voňavý či priam magický tovar. Tento som zaradila do kategórie :
  - Všetko čo svieti (teda aromolampy, sviečky, kahance, lampy,....)    
                        - Aromo (oleje éterické, vonné, tyčinky, soli ,vonné vrecká , vankúšiky, vešiačiky,....)
                      - Kuchyňa (korenie,oleje, octy,....)
                      - DULA (žena sprevádzajúca k pôrodu)
                      - FENG ŠUEI (pre život v šťastí a pohode) a Lunárny kalendár (s Lunou je život príjemnejší)
                      - Knihy a karty (nielen o bylinkách, ale aj o mágii, ceste hľadania, tarotové, cigánske, dračie, anjelske či runové karty)
                      - Magické pomôcky (kotlíky, athamé, paličky, vrecúška, kadidlá,...)
    Pretože som matkou niekoľkých detí, viem aké dôležité je mať pri sebe človeka, ktorý stojí pri Vás v dobrom i zlom... Tehotenstvo i pôrod je síce vek krásna a prirodzená, no nie každá žena v tejto situácii je bez otázok či problémov ... a navyše, ak Vám dokáže poradiť či podať pomocnú ruku, určite je to žena zvaná dula. Definícia hovorí, že je to "žena sprevádzajúca k pôrodu". No nielen to... prevedie Vás obdobím tehotenstva, bude pri Vás pri pôrode aj vtedy, ak nikto iný nechce či nemôže, budete ju mať po ruke aj po pôrode, keď Vám poradí v čase šestonedelia či zaženie problémy skojením.... Fandím Slovenskej asociácii dúl. Budem rada, ak sa so svojími otázkami obrátite na moju maličkosť a budem Vám vedieť pomôcť radou či nasmerovaním, alebo nejako inak ....
 
   Ak potrebujete bylinky či namiešať čaj, tinktúry, maste alebo niečo iné práve na Váš problém, napíšte alebo zavolajte, výrobky zašlem poštou ... a to od PONDELKA do ŠTVRTKA (vrátane) v čase medzi 19.-20.00 (ak mám pred sebou pacieta,ťažko vám poradím či niečo objednám)
 
    Ak ste u nás niečo nenašli, čo ste hľadali, nezúfajte.... stačí mi napísať na náš e-mail či zavolať a čo najskôr sa Vám ozvem a budem sa snažiť vyjsť Vám v ústrety.... alebo sa pozrite na stránky MIMIBAZÁRu , do ID vpíšte 13935 alebo do vyhľadávača vpíšte bosorkaAdriana. Sú tam vecičky,ktoré pravidelne aktualizujem,nové veci od dodávateľov, z veľkoobchodov, ...
Možno je to práve niečo, čo pre Vás pripravujeme v najblžšej budúcnosti....
 
 
ak potrebujete prísť ZAVOLAJTE MI NA t.č.0904 544 683 ... väčšinu zákazníkov žiaľ už môžem vybaviť LEN na základe OBJEDNANIA VOPRED !!!
ak nie som na bylinkách či s pacientom .... prosím overte si to vopred telefonicky !!!

            V pondelok a v piatok ZATVORENÉ  ...                               len po telefonickej objednávke  je možné dohodnúť si termín !!!

  ak niečo súrne potrebujete, brnknite mi, pokiaľ som v dosahu a netúlam sa po horách a nepátram po bylinkách, viem sa Vám venovať .... Pondelky a piatky zväčša dopoludnia však využívam na "nájazdy" do veľkoskladov, vybavujem si úradné veci ... a preto je dobré termín plánovanej návštevy si dohodnúť vopred. Pokiaľ potrebujete nájsť ten správny darček, alebo poriešiť zdravotný problém.....  NEVÁHAJTE !!!!

 
  KONTAKT:     carovnacajovna@gmail.com     0904 544 683  tiež aj na www.mimibazar.sk do vyhadávača ID dajte 13935 alebo bosorkaadriana
 
Ak to máte ďaleko, skúste k nám nakuknúť aspon pomocou internetu...                         VSTÚPTE, PROSÍM.......                                                                           o

Kto som a odkiaľ prichádzam.......

  Som aká som, nie som celkom obyčajná baba.... tak som pred rokmi začínala jednu zo svojich slohových prác. Vtedy sa síce na mňa spolužiaci i slovenčinárka dívali viac ako prekvapene, ale po rokoch na jednej zo stretávok museli uznať, že už vtedy to bola pravda a že takého exota ako som ja, len tak ľahko v živote nestretnete . A tak sa z jednej mierne zakomplexovanej mladej baby stala Bosorka. Doslova, aspoň tak ma poznáte z tlačenej verzie nášho materského časopisu Mama a ja, z rubriky Čarovná čajovňa.
  Zvyčajne sa venujem toľkým veciam , že sa sama niekedy čudujem, že ešte stíham. Bylinky sú síce na poprednom mieste, ale mnohokrát ma trápia veci, o ktorých sa bežne – teda aspoň v mojom okolí - nehovorí,. A tak som sa  rozhodla , že začnem písať články pod týmto názvom na pokračovanie. A redakcia časopisu Mama a ja i Mamina mi vyšli v ústrety. Uverejňovali  ich v emailovej podobe svojho časopisu. Ako to už v živote chodí, nič nie je čierno-biele, všetko má viac odtieňov, aj keď napríklad len v sivej. Sama som prekvapená, aké reakcie niektoré z článkov vyvolajú. Pravdou je, že si vlastne musím priznať, že práve o to mi išlo. O diskusiu, o otvorenie vzťahov, o príbehy žien, o pocity, ktoré máme a o ktorých sa málokedy hovorí. Kedysi v telke bežala relácia s názvom tuším „Pošepky...“ ani to by nemuselo byť zlé, veď je toho toľko, čo by sme dokázali vyžalovať snáď len bútľavej vŕbe. A to by sme sa ešte báli, aby si z nej niekto nespravil píšťalku, ako v rozprávke o kráľových somárskych ušiach.... No zistila som, že okrem obsahu mojich článkov je pre vás zaujímavá moja osôbka. Trvalo mi trošku dlhšie, kým som sa rozhodla, čo všetko o sebe napíšem, ale dám vám nazrieť aj do svojej minulosti, do prostredia, v ktorom som vyrastala i do svojho súčasného života. Možno si niekto z vás povzdychne : „Ach, zase sa niekto pokúša zastrieť samochválou svoje nízke ego!“ – v tom prípade mám radu – preskočte na koniec článku a začítajte sa do iných riadkov  - nepotrebujem si ventilovať žiadne komplexy. Ak si niekto myslí, že sa chcem vyžalovať, lebo život je pes,.... nie – beriem ho s úsmevom, i keď niekedy hádžem taniere o zem a kričím tak, že ma je počuť do štvrtých susedov....Ani neočakávam reakcie typu: „chúďa moje, toľko si si už vytrpela...“ na to hovorím, že čo človeka nezabije, to ho posilní. Tak ak ste ešte nestratili chuť,  tu je Príbeh môjho života:

 Časť prvá – BABIČKA  (okolo r.1920)

Kedysi dávno (presnejšie 27.04.v roku 1900) sa narodila moja babička Mária Magdaléna . Bola siedmym dieťaťom svojich rodičov a zároveň posledným. Pochádzala z pomerne bohatej rodiny, no otec jej umrel tri mesiace potom, ako sa dostala na svet. O mamičku prišla vo veku 10 rokov. Postarali sa o ňu vlastní súrodenci. No postarali – na striedačku si ju brávali k sebe do rodín, do istého veku jej poskytli stravu a posteľ. Musela si to však odpracovať. Netvrdím, že ju nik nemal rád, boli však iné časy, nik si ju nepritúlil, nepomaznal sa s ňou, každý mal vlastných detí a starostí dosť. Keď dospela , išla do služby. Dnes by sme povedali, že začínala ako aupairka – starala sa bohatým gazdom o deti, pásla dobytok, neskôr sa starala o domácnosť, bola gazdinou a kuchárkou. Išla z rodiny do rodiny z lepšieho k horšiemu, z horšieho do lepšieho. Spoznala Viedeň, Pešť, ale aj Vrútky, Martin, Žilinu. Tu sa spoznala s dedom. Bol to vraj krásavec na pohľadanie a keďže o nej už začali hovoriť ako o starej dievke, vydala sa. Bolo to však zlé rozhodnutie. Taký aký bol dedo krásny, taký bol sebec. Nevážil si ani ju, ani deti. Mali spolu dcérku. V r.1935 ostala babička znovu tehotná. Keďže však bola hlboká hospodárska kríza a mnohokrát naozaj nebolo čo do úst vložiť, na veľké dedove naliehanie podstúpila zákrok, ktorý po celý svoj život ľutovala. „Zbavila“ sa dieťatka – ako sa neskôr ukázalo, syna. Do smrti jej dedo vykrikoval, že mu zabila syna. Už sa zrazu nepamätal, ako sa jej vyhrážal, bil ju a vyhadzoval z vlastnej postele aj s dcérou, do ktorej si priviedol milenku, len aby ju donútil k tomuto zákroku....  Na základe týchto spomienok mi babička vedela poskytnúť mnoho životných rád. Jediné , čo ľutujem, že zomrela  v čase, kedy som ešte nevedela, na čo všetko sa mám pýtať, aby som si vedela v živote lepšie pomôcť. Vždy, keď ma trápi nejaká kríza, keď sa mi chce plakať, spomeniem si na ňu. Na jej čierne oči, ktoré sa na mňa s láskou dívali, suché, upracované, vráskavé, no teplé ruky, ktoré ma s láskou hladili, na jej úsmev, ktorý mi dodával (a dodáva dodnes) silu.... Vždy sa spýtam, čo by robila ona, keby.... Ak ma trápi choroba, hľadám v jej zápiskoch a poznámkach, niekedy ma úplne nelogicky napadnú niektoré výrazy a slová, ktoré používala. Som človek, ktorý má pomerne dobrú pamäť. Najmä na vône, a preto mi napr. náhodná vôňa škôlky v mojom rodnom meste (inde nie, neviem prečo je taká špecifická) pripomenie to, ako ma vodila ešte za tmy do jasličiek a ja som ju prosila, aby ma nedávala k zlej Agáte  - a to som prosím pekne mala 2 roky ! Keď v lete zbieram s deťmi bylinky, počujem jej hlas : „Dušička moja, nie všetky kvietky, nie si tu sama, nechaj aj pre iných“.
   Keď ostala moja mama tehotná,mala 20, vážnu niekoľkoročnú známosť, ktorá sa nepáčila rodičom, no babička stála po jej boku. S vetou, že dieťa počaté z lásky, má prísť na svet s láskou, pomohla mamine prekonať prvé najťažšie obdobie . No vďaka babičke a niekoľkým múdrym lekárom som prišla na svet ja – džarok nepodarený, ustavične chorý, revúci viac ako 20hodín denne. Nevyvinuté bedrové kĺby, ťažko oslabená imunita, averzia k jedeniu spôsobená neustálym prísunom liekov, problémy s dýchaním a chodením,....Poznala som lepšie okolité nemocnice ako domov. Kto ma poznal vtedy a dnes, neverí, že z toho problematického stále umierajúceho dieťaťa vyrástla napokon celkom životaschopná žena. Mama sa po mojich 1.narodeninách vrátila do školy na denné štúdium s tým, že sa o mňa postará babička a otec. Neboli to zlé roky , no keď som mala 6, spromovala a ja som zrazu mala doma učiteľku. Každý, kto má v príbuzenstve túto spoločenskú formu vie, že to nie je povolanie, ale diagnóza . Zrazu prišiel do rodiny bráško a o pár rokov a segra. Na tínedžerku toho bolo zrazu veľa...Aj vlastnej mame som to povedala. No skrotila ma babička s „nevinnou“ otázkou: „Babuľka moja, koľko detí by si chcela mať ty ?“ A ja som vytresla to, čo som odjakživa cítila : 5! „Tak prečo vlastnej mame vyčítaš, že ste len traja?“ Dobre si pamätám , ako ma zamrazilo. A odvtedy som sa aspoň navonok roky tvárila, že chcem IBA 2 deti – dcéru a syna – ako by si to človek mohol vybrať dopredu. Keď som sa zoznámila so svojím terajším manželom, dala mi pár užitočných rád do života. Chystala som sa, že jej ho predstavím, no nestihla som. Svojho nápadníka som chcela priviesť na Vianoce, no ona začiatkom decembra odišla.
Ešte vždy mi chýba. Asi aj bude natrvalo. Mnohokrát by som bola zvedavá na jej názor, na riešenie, aké by našla ona. Ak ma NAOZAJ niečo veľmi trápi, sníva sa mi s ňou. Nehovorím, že to sú sny, kde mi dáva priame odpovede. Naopak, niekedy je to pekne od veci, no nakoniec sa vždy ukáže, že ten sen hovoril o riešení. Len možno z iného pohľadu, zo strany toho druhého.... Nakoniec, je tu so mnou, pretože ju nosím v srdci. Nezáleží na počte spálených sviečok, ale na láske, ktorú nosíme v sebe. A ona mi jej dala viac, než si možno dokázala predstaviť.
 
 Časť druhá - JA BOSORKA ....
  Tým, že som bola véééľmi choré dietko a nemocnice som poznala lepšie, ako domáce prostredie, že som bola neustále pichaná, röntgenovaná, pozorovaná a liečená, vážim si zdravie viac, ako čokoľvek iné. Poznám tradičnú medicínu „do špiku“ kostí. Keďže nie vždy mala želaný účinok, babička sa spoliehala na svoje skúsenosti. Získala ich na gazdovstvách, majeroch, v službe,... pretože lekára volali kedysi len ku skutočne ťažkým prípadom. A navyše len tí bohatší. Takže ona počúvala dedinské babice, bosorky, tíško šepkané i nahlas vyslovované rady. Snažila si zapamätať čo najviac. Ona, ktorá nechodila do výberových škôl a mal len pár ľudových, si robila zápisky s kresbičkami, aby si v budúcnosti vedela poradiť v situácii, keď nebude povolaná osôbka poruke. A práve tieto zápisky dnes používam. Naučila ma počúvať. Nielen seba a bolesti tela, ale aj dušu. I tú cudziu. Hovorila, že mnohokrát pomôže už len to, že sa človek má komu vyžalovať. Mala pravdu. Bola veriaca, nikdy sa nezabudla prekrižovať, keď išla okolo kostola, rozprávala mi podobenstvá z evanjelií, no jedným dychom mi poradila, aby som sa rozhodla sama. Nenechaj nikoho rozhodovať vo veciach, o ktorých si presvedčená, že patria len tebe a tvojej duši. Boh je všade, možno v tomto kvietku, možno v úsmeve či slze. Možno v kostole, možno v knihe. No nájsť ho musíš sama. Neviem aké bude mať meno, nezáleží na tom, či sa bude volať Ježiš, Alah, Budha či niekto iný. Bude to len tvoje a jeho rozhodnutie. Aj keby si bola bosorkou, prinášaj ľuďom radosť, svetlo a mier v duši. Len ON ti dokáže povedať, kde si urobila chybu. Ak však o nejakej vieš, priznaj si ju a v budúcnosti sa jej vyvaruj. A propó – bosorky – museli byť vzdelané, podľa mňa to vždy boli ženy s prehľadom, ktoré chceli a vedeli pomôcť, ktoré nenechali za seba rozhodovať nikoho iného, ktoré boli rozhodnuté, že si so životom vedia poradiť aj samy. A preto ich začali nazývať bosorkami. Zo závisti. Nehanbi sa za to, že si pekná, výnimočná, iná než tie ostatné – keby sme boli všetky rovnaké, bola by tu poriadna nuda. A muži by to mali také ľahké! Daj vždy na svoj vnútorný pocit. Povedie ťa. Aj keď budeš mnohokrát pochybovať. To sa musí. Neomylný je len BOH. Možno....
  A tak sa snažím. Byť slniečkom v upršanom ráne, bútľavou vŕbou pre ubolené duše, maminou aj pre chlapca, ktorého mama mala problém v ťažkej životnej situácii, bosorkou vždy, keď je to treba, sebavedomou mladou ženou, hrdou na to, čo dokázala, tichou a pokornou študentkou v škole mágie (hoci po mnohých zisteniach sa úloha pomaly otáča, zo žiaka začína byť učiteľ  ), oporou chorému synovi, usmievavou maminou nevycválanému predškolákovi,  vnímavou poslucháčkou vynervovanému manželovi a sladkým mliečkom jedovitej malej bosorôčke.... Je toho dosť, niekedy mám pocit, že ma život viac už prevalcovať nemôže, ale viem , že zopár nerealizovaných „morových rán“ ma ešte môže počkať. Takže hlavu hore, čo ťa nezabije, to ťa posilní. Ako napríklad babičkin bylinkový čaj!
 
 Časť tretia – JA A MANŽELSTVO A MATERSTVO      
   Aby som nevyšla z cviku a nepretrhla rodinné zvyklosti, ani môj princ nebol tým vysnívaným. Aspoň nie pre mojich rodičov. Mala som necelých 16, keď som si počas leta zarábala ako brigádnička v pekárni v mestečku 15 km vzdialenom od miesta svojho bydliska. Do práce som chodila vlakom, ráno i popoludní. Aj v sobotu. A práve vo vlaku, cestou do práce v sobotu ráno som sa zoznámila s mladým mužom, ktorý sa po rokoch stal mojím manželom. Je odo mňa o 6rokov starší, v 80-tych rokoch mal s priateľmi založenú kapelu , s ktorou chodili hrávať miestne zábavy a svadby, takže mal aj príjem iný ako bolo zvykom, aj známosti, patril do celkom iného sveta, ako bol môj. No napriek tomu, či práve preto, že on vyzeral ako Lucifer vo svojej najkrajšej podobe a ja ako dlhonohá štíhlučká plavovlasá Snehulienka, každý z iného sveta, sme sa dali dokopy. Sadli sme si jedna báseň. Aj fyzicky, ako sa ukázalo po čase, keď sme sa prestali vodiť len za ručičky. Napriek počiatočnému nesúhlasu mojich rodičov, po takmer rok trvajúcej oficiálnej odluke sme sa opäť dali dokopy a po viac ako troch rokoch chodenia sa z nás stali manželia. Nielen preto, že tesne pred mojimi 18-tymi narodeninami som otehotnela. Veď to bolo také krátke tehotenstvo, že som si naň ešte ani nestihla zvyknúť a už nebolo. Ktosi tam hore, možno samotné dieťatko sa rozhodlo, že ešte nie je ten správny čas. Potrat, hoci prirodzený, nie nič príjemné. Keď sme sa rozprávali o deťoch ešte pred manželstvom, upozornila som môjho milovaného, že to môže byť problém. Odjakživa, čo som vstúpila do ženskosti som mala problémy s maternicou, vaječníkmi, vajcovodmi,....lekári ma upozornili, že moje prípadné tehotenstvo nebude prechádzka ružovou záhradou. Dva roky sme boli manželia, keď to prišlo znovu. Ani som nevedela, že budem matkou, keď sa situácia zopakovala. Úporné bolesti zrazu, bez varovania, krvácanie, čistenie. Až PO mi lekár oznámil, že som bola tehotná. Nebolo mi všetko jedno, no povedala som si, že som mladá, a detí na mňa ešte čaká....(len ma v kútiku duše mrazila babičkina otázka –Koľko detí chceš mať , dušička moja?  A ja z piatich detí som už dve stratila). Zrazu som si povedala : babička by nasadila bylinky a iné veci, hor sa na to! Začala som síce chodiť aj k renomovanému lekárovi, ale popri liekoch na úpravu cyklu som začala dodržiavať spánkový režim (hoci som spachtoš na pohľadanie a ponocovanie neznášam), správnu životosprávu, hoci pri výške 174 cm som vážila bez akýchkoľvek diét 50kg (och, tie časy, kde ste?)  A tak vo veku 22 rokov som sa konečne dočkala. Keďže dovtedy som chodila na pravidelné kontroly do nemocnice k špecialistovi, ten mi po oznámení faktu, že budem mamou zároveň dal do rúk zdravotnú dokumentáciu, aby som si našla klasického obvoďáka, ktorý sa o mňa počas tehotenstva postará. A keď príde môj čas, bude tu on, pomôže s pôrodom. Bez problémov , povedal s úsmevom. Fajn. Ľahko povedať, ťažšie vykonať. Po tých rokoch som nepoznala nikoho z obvodných gynekológov a tak som vrazila do prvej ambulancie, na ktorú som natrafila. Smola, pánko, ktorý tam sedel patril k tradičnému starému typu lekárov. A moje problémy ? Neustále vracanie, prudký pokles váhy, neschopnosť takmer sa hýbať, obrovské bolesti a mierne krvácanie po klasickej „prehliadke“ okomentoval so zdvihnutým obočím a slovami :“Panynko, vy si myslíte, že tehotenství je precházka ružovým sadem, co? To nebude také krásne vynosit ako si ho urobit!“ Zaklincoval ma, nechápavo som na neho hľadela, pretože už minule, keď som nesmelo poznamenala k vypočítanému termínu pôrodu, že ja viem dátum, kedy sme potomka splodili, s úškrnom zahlásil : „Máte doma vojáka alebo basistu? Lebo len ony móžú povedát presný termín.“ No čo, nehádala som sa, len so slzičkami v očkách vyšla z ordinácie a na autobusovej zastávke k manželovi do práce som rozmýšľala, čo budem robiť, aby som o vytúžené bábo neprišla. Možno, keby som nestretla dlhoročnú kamošku, ktorá ma slovne „prefackala“ s tým, že však môj muž robí v nemocnici a keď mi je zle, mám sa hlásiť na rizikovom, veď prinajhoršom ma pošlú domov, som si povedala, že má pravdu. Po príchode do nemocnice som zalarmovala mužíčka, bývalého špecialistu a ten pri prehliadke na mňa neveriacky vyvalil oči: že kde som bola doteraz, veď tam je už rozbehnutý potrat, či som sa zbláznila, alebo predsa po rokoch to bábo nechcem ? Rozplakala som sa a vyžalovala. A tak ma špecialista prijal na rizikové. Bábo zachránili a pri prepúšťaní ma poslali len po kartu k obvoďákovi. Vraj, budem chodiť do rizikovej poradne, takže dokumentáciu potrebujú komplet. Ale nemusím sa ponáhľať, ak tam bude veľa žien, stačí prísť v pondelok. Obvoďák si pozrel po2,5 hodinovom čakaní v čakárni moju PN-ku, so zdvihnutým obočkom mi kládol otázky typu : „Preco ste jšli na rizikové, šak vám nic nebyuo, no dobrá do 30-teho budete doma a potom od 1-ního pjekne do práce!“ Tu som sa vzbúrila a požiadala som dôrazne opäť o kartu. Po ½ hodinovom naťahovaní mi ju s ironickou poznámkou hodil krížom cez stôl: „Šak počkejte, vždyť vy ještě nerodíte! My sá ješte strenneme! Aspóň budú mať o jédnú krávu ménej!“ No, to som síce musela predýchavať ešte chvíľu, ale na rizikovom som strávila s miernymi prestávkami čas až do pôrodu. Zašitie, čiže sekrláž, injekcie, infúzie,....striedanie stráží, ako sme volali výmeny mamičiek čakateliek na izbe. V príslušnom čase vybratie stehu a nástup poslíčkov. Rodila som 14 dní. Neprajem to nikomu, keď som celé dni trávila na „vzdychárni“, kde som slúžila ako učebnicový príklad nepostupujúceho pôrodu. A znova injekcie, infúzie, čípky, tento krát všetko na urýchlenie pôrodu. Dokonca horúce kúpele, behanie po schodoch, intímčo s manželom a nič. 13-toho večer som mala pravidelné kontrakcie v 2-minútových intervaloch. Otvorená na 2cm. Len tak pre kontrolu som sa opýtala sestričky kto slúži. S hrôzou som sa dozvedela, že môj bývalý obvoďák. Tak predsa mal pravdu – stretneme sa! To snáď nie, pomyslela som si, zobrala sveter, ponožky, kľúče od bytu a sestričke som medzi dvermi špitla, že si idem zatelefonovať. Pokývala hlavou, nemala o mňa strach. Robila som to bežne, mala som kľúče od oddelenia, veď som bola žena zdravotníka, nie ?! A ja som im v panike ušla domov. Keď som si odomkla, manžel skoro odpadol. Musela som mu viackrát zopakovať, že radšej porodím doma, ako s tým lekárom. Nasilu ma odviedol do nemocnice s tým, že vybaví iného pôrodníka. Tak aj bolo, no lekár ma o polnoci poslal spať, že to do rána ešte nebude a ja si musím oddýchnuť. Injekcia na spanie trošku pomohla. Ráno som sa vzbúrila, čo je veľa, to je dosť. 14-dní je aj na koňa veľa, nie ešte na mňa. A tak prišlo prestrihnutie blán a pustenie vody, násilné rozťahovanie stvrdnutého krčka, tlaky pomocou sestričky vytláčajúcej bábo – úžasný zážitok. Našťastie za prítomnosti manžela. O 15,42 sa nám konečne narodil syn Matúš. Ľavú ruku som mala rozhryzenú do krvi, museli mi ju ošetriť. Našťastie v nemocnici už v 1992 bol rooming-in, takže od nasledujúceho rána som mala synčeka pri sebe. To mi pomohlo dostať sa do normálu fyzicky aj psychicky, zrazu som si uvedomila, že aj keby som ostala bez manžela, už nikdy sama nebudem. Mliečko som naštartovala pomocou bylín a kojila som bez problémov viac ako rok. Vraj som bola celkom dobrá mama – neviem, len švagor raz poznamenal, keď si myslel, že ho nepočujem, že ak oni raz budú mať dieťa, porodí ho síce jeho manželka, ale potom ho kľudne môžu dať do výchovy aj nám a budú mať istotu, že dostanú späť krásne, milé a vyrovnané dieťa. Ako by ma babička po duši pohladila. Hneď sa stresy a nedostatok peňazí znášal lepšie . Keď mal Matúš dva roky, ostala som tehotná opäť. Tento krát mi nebolo ani ň. No v piatom mesiaci , keď už všetky mamičky hlásili, ako ich bábo kopká, ja som si uvedomovala, že niečo nie je v poriadku, pretože ja pohyby nemám. Zrazu jeden piatok večer som začala krvácať. Po príchode do nemocnice pán špecialista (opäť ten istý) vážne pokýval hlavou a poslal ma na izbu. Vraj, spravia, čo sa dá. Ale mojím rodičom povedal, že bábo je mŕtve a oni chvíľku počkajú , či odíde samé, alebo budú pôrod vyvolávať. Presne o 14 dní zo soboty na nedeľu som potratila. Za celú noc sa na mňa slúžiaci pán primár nebol ani len pozrieť. A to nemal ani jeden príjem, pôrod či operáciu. Viem to na 100%, pretože som si to následne overovala. Sestrička okolo mňa behala, pichala mi injekcie a keď konečne nastala nedeľa, hneď pred 7,00 zalarmovala nastupujúceho špecialistu. Samozrejme, nasledovalo čistenie. Keď som sa uplakaná ocitla na operačke, vyzeralo to tak, že ma ani nebudú môcť uspať. Našťastie, anesteziológ bol kúzelník a podarilo sa mu upokojiť ma aj pomocou rajského plynu. Na ten úsmev, s ktorým som sa zobúdzala nezabudnem do smrti. Svet gombička, až po niekoľkých hodinách mi došlo, čo sa vlastne stalo. Ale prišla za mnou kamarátka – primárka patológie a vysvetlila mi, ako bolo moje bábo postihnuté, že by nebolo prežilo, a keby náhodou aj áno, ako by sa bolo trápilo ono aj my. Vyrovnávanie sa so stratou bolo dlhodobé, nie mesiace, ale roky. Poznáte to, stretnete bývalú spolužiačku, či maminu kamošku a hneď prvé otázky : Koľko máte detí, jedno? A nechcete ďalšie ? a slzičky... vysvetľujte na ulici kruté rany života...Trápenie nad ďalším dieťaťom trvalo roky.

   Časť štvrtá – O DRUHEJ ŠANCI A ŠOKOCH ŽIVOTA :  
Jeden lekár vám dáva šancu až do konca, iný vám povie bez obalu, že si máte adoptovať. Keď som sa konečne vysporiadala s osudom, prekonala manželskú krízu, našla si nové zamestnanie a začala budovať kariéru, HOP a je tu lidoop – tehotenstvo ako vyšité. Medzitým som po rokoch zmenila obvoďáka za milého, chápavého a korektného štyridsiatnika. S úsmevom ma v 11.týždni poslal do nemocnice na rizikové – pre istotu- a staral sa o mňa až do pôrodu. Ten bol ako vystrihnutý z hororu. Nie pre neochotu pôrodníka, naopak, pre jeho ochotu. Sestričky si jednoducho mysleli, že som jedna z platiacich pacientiek a preto mi dali poriadne najavo, že lekára si kúpiť môžeš, sestričky nie. Porodila som takmer na izbe, odmietali do poslednej chvíle uveriť, že napriek rôznym infúzkam na zastavenie pôrodu sa to tak rozbehlo, že by sa to rovnalo zastaveniu  rozbehnutého ťažkotonážneho vlaku v 150km rýchlosti ručnou brzdou. Našťastie sa 5minút pred narodením druhého syna spamätali a tak som si pôrod „vychutnala“ bez epidurálky, s rizikom, že ho nestihne nielen môj manžel, ale ani detský kardiológ. Stihli, len tak-tak, ale boli tam všetci, ktorí tam byť mali. Že to bude druhý syn som vedela asi dva týždne. Dovtedy bol obrátený zadočkom a ani ukázať sa nechcel, no zrazu pri jednom z jeho obľúbených kotrmelcov sa mu podarilo dospieť k normálnej pôrodnej polohe. Aj preto som mala pôrod naplánovaný tak narýchlo. Vo štvrtok sono, v nedeľu pôrod. Hovorila som si, že už nikdy neporovnám aké je to s epi bez nej, veď ďalšie bábo neplánujem (snáď po 40-tke...., ale to je ešte rokooov).
   Po roku sme sa začali obzerať po väčšom byte, náš 50m2 bol pre štyroch maličký. Matúš mal 9., Jakub Samuel rok. Priateľom umrel jediný 22-ročný syn po niekoľkých rokoch trápenia sa so sarkómom kosti. Chceli vypadnúť z krásneho veľkého bytu, kde videli Mareka za každým rohom. Ponúkli nám ho za smiešnu cenu, zato však chceli pomoc pri hľadaní malého domčeku v okolitých dedinkách. Pomáhali sme, hľadali, no nakoniec sme našli dom – pre nás. Predali sme bytík, presťahovali sa k svokrovcom, zobrali hypotéku a začali prerábať domčúrik na náš obraz. Po dvoch rokoch sme sa napriek katastrofálnemu stavu, no finančne vyčerpaní presťahovali na dedinu. Všetci si klopkali na čelo, no my sme už nevládali žiť ako dovtedy. Bol problém aj s dochádzaním, pretože sme si ho kúpili 22 km od rodičov. Pred Vianocami sa k nám zatúlalo mača, v lete už malo malé mačiatka.  Matúš si ich zamiloval. No jedno ho poškriabalo na hrudníku. Cez znamienko, ktoré mal od narodenia. Mal dve – jedno nad, druhé pod prsníkom. Keď som videla škrabanec, zobrala som ho ku kožnému. Viem, že krvácajúce znamienko nie je dobrý darček a tak som chcela, aby mu ho vybrali. Chodili sme ½ roka od jedného lekára k druhému. Každý len pokrútil hlavou, niečo nám napísal do karty a poslal nás ďalej- nechápala som. V novembri sme sa konečne dostali na kožné oddelenie do fakultnej nemocnice v Martine. Je tam taká mladučká pani primárka, no odborníčka ako lusk. Jedným okom pozrela na znamienko, no vzápätí kontrolovala to druhé – nepoškodené. TOTO TREBA OKAMŽITE OPEROVAŤ !!! To je karcinóm ! BUM!!! Napriek naliehavosti sme prišli na rad až 23.decembra – naše zdravotníctvo je stále bez peňazí, poisťovne limitujú chod nemocníc, nič sme s tým neboli schopní urobiť. A po novom roku sa stratili výsledky. Nebyť kamošky patologičky, asi by sa ani neboli našli, výsledky boli zlé, no nie katastrofické. A nasledovala ďalšia operácia, po pol roku znova, a opäť ďalšia. Vyrovnať sa s faktom, že vaše dieťa trpí rakovinou je des. Kto to nezažil, nevie. Tesne pred Matúšovým diagnostikovaním oznámili môjmu otcovi, že má leukémiu. Dosť nezvyklý druh.  Musí sa liečiť, pichal si injekcie 3x denne. Schudol, bol zlostný, stále unavený, s vysokými teplotami, mama plakala. Zrazu jej mám povedať že vnuk-... nie, to sa nedá. Kamuflovali sme takmer dva roky, pokiaľ sa otcovi ako-tak nestabilizoval stav. Keď sa zdalo že je na ceste hore, mama dostala náhlu mozgovú príhodu (v noci), našťastie sa ráno prebrala, no objavili sa problémy s pamäťou. Vedela, ako sa volá, že má tri deti a dvoch vnukov, no že brat aj sestra sú mimo domu, že je učiteľka, otec chorý,....nevedela. Šok, liečba, následne nám povedali, že má Alzhaimera. Môže byť ešte niečo horšie ? Nezvládla som ten tlak, strach z niekoľkých strán o milované bytosti. Povedala som manželovi, že chcem ďalšie dieťa. Nech sa s tým vyrovná ako chce, ja CHCEM ďalšie dieťa. Pre prípad, že Matúš odíde, nesmiem mať čas oplakávať ho celé dni. Nikdy som nechcela jedno dieťa a preto Jakub Samuel nesmie ostať sám. Vie, ako dlho nám trvalo, kým prišiel na svet , takže, ideme na to. Snáď sa do 3-4 rokov podarí.
 
 Časť piata – KEĎ ČARUJE BOSORKA
Začala som opäť s bylinami a "čarovaním". Podarilo sa, za 4-mesiace som bola tehotná.  Bol to šok. Milý, ale šok. Niečo chystáte, plánujete a napriek tomu vás to prekvapí. Možno to bolo tým, že som to nečakala tak skoro. Prvé dni a týždne boli naplnené pochybnosťami, aj keď test bol pozitívny. Po zlých skúsenostiach jeden nikdy nevie ako to dopadne. No hovorila som si, že vždy, keď mi na začiatku tehotenstva bolo takto zle, bolo to vlastne pre nás oboch (bábo i mňa) dobre. Vždy, keď som sa cítila skvele, dopadlo to katastrofou. Raz večer, keď som zmorená vychádzala z WC-ka po „duchaplnom“ rozhovore s misou , sa ma môj najstarší opýtal :
"Mami, tebe je zase zle ?“
„Nuž, áno,“ odpovedala som: „ To prejde“
„A nie si náhodou tehotná ?“ – skvelá otázka od tínedžera, však ?
„ Vadilo by ti, keby áno ?“
„ Ale nie, to je v pohode, aspoň by sa mal Jakub s kým hrať...“ odpovedal s jemným úsmevom. „ Kedy to poviete malému a Elenke (t.j. rozumej mojim rodičom) ?“
„ Čo najskôr, nesmie sa to však dozvedieť nik z roboty, preto to bude naše malé tajomstvo, pokiaľ sa to bude dať. Nesmieš sa nikomu prerieknuť, aj keď pri Jakubovi to bude asi ťažké ustriehnuť... Nechcem, aby ma vyhodili práve teraz, keď sa firma transformuje, menia sa pracovné náplne a mohlo by sa stať, že by mi dali dobu určitú a po čase by som sa nemala kam vrátiť. Aj tak to bude s financiami dosť napnuté, ale hádam to zvládneme. Bolo už aj horšie!“
  Tento rozhovor si pamätám dokonale práve pre jeho vecnosť a skutočne dobrý Matúšov prístup.  Musím priznať, že také skvelé tehotenstvo som ešte nezažila. Napriek neustálemu vracaniu do konca 4.mesiaca som bola v pohode. Pribrala som hneď a čoskoro to bolo na mne vidieť. AJ keď som sa snažila tehotenstvo maskovať širším oblečením, zvláštne ušitými šatami, v čase, keď mi oznámili, že budem mať nového šéfa, som to už nezvládla a spýtala sa bývalého, akou formou mám novému naznačiť, resp. kedy, že odídem na materskú. „Starý“ sa dobre pobavil, no odporúčal mi nechať „nového“ zabehnúť sa max. mesiac, pretože napriek termínu si už kolegovia začali všeličo pošuškávať. Ubezpečil ma, že miesto mi podržia a pretože bol doteraz s mojou prácou spokojný, budú mi vychádzať v ústrety čo najviac. Stalo sa. Nový šéf si musel sadnúť a chvíľku tú moju radostnú novinu predýchať, no v podstate mi zopakoval slová bývalého nadriadeného. Absolvovala som amnio, dozvedela som sa, že budem mať dcérku, firma mi prispela finančne na zaplatenie 3-D sona a ja som uhovorila lekára, aby mi na papieri posunul termín pôrodu čo najviac, ako sa bude dať. Takže som na materskú odchádzala 1.októbra a termín som mala 15-teho. Aj by som bola ešte pracovala, len šéfovia sa báli, že ma budú musieť eskortovať z práce priamo do pôrodnice ... Alžbetka však dala ešte na seba pár dní čakať. Ako správna baba nás všetkých naťahovala. Ja som si dohodla handlovskú nemocnicu, pretože sa mi zdalo, že v nej vládne taká pokojná „rodinná“ atmosféra; ako pôrodníka som si vybrala tamojšiu riaditeľku – inak skvelú ženu, lekárku PAR EXCELANS , podpísala som súhlas s epidurálkou a tešila sa, že mám zbalenú tašku, veci, manžel narýchlo dokončoval drevenú dlážku v spálni,.... V stredu ma prijali s bolesťami, no neotvárala som sa, podali mi lieky, nestalo sa nič. Vo štvrtok ma nechali oddýchnuť a v piatok ráno sa postup s liekmi zopakoval. Okolo obeda mi primár povedal, že porodím, napriek tomu, že kŕčok sa otváral póóómaly. Čas obeda som na návrh sestričky strávila vo vani plnej horúcej , voňavej vody s príjemným CD-čkom a kontrakciami. Zavolali sme manžela. O 14,00 ma skontrolovali a – neotvárala som sa. Moja lekárka rozhodla, že ma prestanú trápiť a na druhý deň mi spravia cisára. Obliekla som sa, dali sme si obed i kávu a išla som vyprevadiť manžela. Zavolala mi mamina a na mňa prišla kríza. Plakala som do telefónu ako malá. Upokojovala ma ona na linke i manžel vedľa mňa. Asi som sa potrebovala poriadne vyplakať, pretože sa mi uľavilo. Ako sme sa pred nemocnicou prechádzali, stretli sme rodinného anesteziológa. Išiel na autobus domov, do Prievidze. Tak sme ho nahovorili, že ho manžel odvezie autom , má to po ceste a ja aj tak rodiť nebudem.... Ako náhle sme sa dohodli, spravila som 2-3 kroky a praskla mi voda ! Pán doktor sa zasmial, že autobus ešte stíha a manžel nech len so mnou ide pekne výťahom na pôrodnicu. Ja hrdinka, že čože – akým výťahom, veď na 2.poschodie to takto zvládnem aj pešo ! No po pár krokoch mi bolo jasné, že výťah sa koná, epidurálku sme začali zháňať už vo výťahu, pretože to bola rýchlosť a bolesti !!! Fučala som ako parná lokomotíva cestou na Gerlach ... Službukonajúci personál zavolal „moju“ pôrodníčku, anesteziologičku, manžela postavili ku hlave, ja som si ešte rozkázala upraviť kreslo viac do sedu a rodili sme. S úsmevom na perách , žartovaním a vzájomným povzbudzovaním. Priznám sa, že keby bola Alžbetka prvá v poradí , s takýmto super pôrodom, by som dnes asi mala detí desať... MUDr. Sonogová bola také slniečko, ktoré nám všetkým rozžiarilo tváre. Do hodiny od prasknutia vody bola malá na svete. Obvolali sme celú rodinu a oznámili tú šťastnú správu. Maličká na tretí deň dostala dosť silnú žltačku, takže sme v nemocnici strávili viac času, ako sme plánovali. Ale dopadlo to dobre a pustili nás domov....
 
Časť šiesta – ZMENY, ZMENY, ZMENY  .... NAŠE KAŽDODENNÉ
  Malinká rastie ako z vody, dnes sa mi ani nechce veriť, že už je školáčka.... Aj keď máte desať detí, každé je iné. Matúš bol tichý, dobručký, akurát po ½ roku spal už len v noci, cez deň mal pocit, že mu niečo ujde a spánok je vec nepotrebná. Kojila som ho do 16 mesiacov, pretože vtedy nebola hormonálna antikoncepcia pre kojace matky a ja som mala neustále problémy s cyklom. Bála som sa, že otehotniem, bola som v strese, až ma napokon gynekológ uhovoril na injekciu na ukončenie kojenia. Dnes to trochu ľutujem, pretože potom mal Matúš obdobie neznášanlivosti na kravské mlieko, museli sme variť bez vajec a mlieka, no skúste to a uvidíte, aká radosť v dome nastane... Jakub bol tiež síce dobrý, spal však oveľa viac, dokonca keď mal čosi vyše roka, pribudol nám do rodiny na viac ako rok cudzí chlapček – Martinko (o 4 mesiace mladší) -  a zvládala som to bez problémov, vrátane kojenia „dvojičiek“ . Keď sa Martin vrátil ku svojej biologickej matke, aj nám trochu ostalo smutno. Dnes si telefonujeme, pozývame sa na návštevy, skrátka rodinno-kamarátske vzťahy ostali. No Alžbetka bola a je iná,nie je také zlé dietko,ako bola jeho mama v tom veku,no s chlapcami by ju porovnával len blázon.Bolesti bruška mala vraj na svedomí ťažká žltačka a následná podporná liečba pečene.Spávala krátko,v noci sa budievala. KojIa som do 3 rokov,ale na rozdiel od starších súrodencov odmietala od 4.mesiaca cumlík,takže som ho mnohokrát nahrádzala sama sebou -najmä v noci.Neznášala cestu autom; chalani zaspali,len čo sme sadli do auta, ona vystrájala a ziapala (nedá sa povedať, že plakala) pokiaľ sme nevystúpili. Najdlhšie vydržala byť ticho 10km. Skúšali sme dokonca aj Kinedril, možno trpí cestovnou nevoľnosťou, no zabralo to tak na 1 hodinu.Cesta do Bratislavy za starým otcom bývala napriek rýchlemu autu a diaľnici utrpením pre ňu i pre spolucestujúcich.A to ešte nehovorím o povinnom cestovaní v detskej autosedačke.Horor.Od dvoch rokov sme sa trápili s diagnózou depresia...Možno sa čudujete, že niečo také sa prejaví už u malého dieťaťa,ani samotní lekári v tom nemajú jasno,ale po x-tej návšteve ďalšieho lekára sme sa dostali k správnemu odborníkovi,ktorý dokázal stanoviť rozumnú diagnózu a podpornú liečbu..."Pomohli" až kiahne,keď sme natierali celé telo ľubovníkovým olejom...a čuduj sa svete,zo dňa na deň zmizli aj depky...

 Časť siedma - Čo prináša život, alebo nič nie je nemenné ....

  Matúš absolvoval už x-operácií a a do budúcnosti možno aj ďalšia.No napriek tomu sa dá povedať, že sa mu stav nezhoršil. Fyzicky je celkom v pohode, aj keď psyché aj zdravého tínedžera dá poriadne zabrať rodičom, nie ešte, keď vám občas niekto šplechne medzi oči, že to či ono robiť nebude, pretože aj tak raz zdochne na rakovinu. Bolí to.Dušu,ktorá chce pomáhať,pohladiť.  Tento vek je vždy ťažký, no občas som mala chuť plakať.Zistila som,(lo)že agresivity sa zbavím len fyzicky.Je to neuveriteľné, ale pomáha mi,hodiť o zem pár tanierov.Len si uvedomujem, že to nemôžem robiť často,pretože za chvíľu by sme nemali z čoho jesť .... a tak sa hrabem v záhradke,chodievam na prechádzky a bylinky. Beriem so sebou nielen Jakuba, ale i maličkú bosorečku.Trhať kvietky občas býva zábava a človek sa aj niečo naučí.A tak varím doma čarovné lektvary,kúzlime a čarujeme,striedavo pozeráme Harryho Pottera, striedavo čítame knižky o Dievčatku z krajiny Drakov.Vyrovnali sme sa  z rodinných strát (včase tehotenstva s Alžbetkou  zomrela manželova mamina – náhle – jeden deň sme sa dohovárali, že cez víkend prídeme gratulovať a budeme pritom grilovať, na druhý deň ju našli mŕtvu skoro ráno na WC-ku; zomrel mamin otec,po dlhoročnej chorobe, napriek tomu tiež náhle.Sestra zmenila život naruby :-)....) Otcovi sa niekoľkokrát zhoršil stav tak,že lekári museli radikálne zmeniť liečbu (trpel leukémiou).Dnes už na neho po 11a1/2roku choroby len spomíname... Trápime sa všetci,nielen mama.U tej sa 2roky po otcovej chorobe objavil Alzheimer a tak je pred nami „radostná“ perspektíva. Jeden múdry lekár nám poradil ,aby bola v kontakte s malými deťmi,pretože tie majú jednoduchú slovnú zásobu,sú zvedavé a budú ju motivovať ku každodennému životu a nedovolia jej tak skoro skĺznuť do čiernej priepasti tejto zákernej choroby.Zatiaľ sa nám to darí. Veľkou mierou k tomu prispieva Jakub a Alžbetka aj sestrina Hanulka a bráškova Terezka a Alica.
 
 
    ZLE VRAJ UŽ BOLO ... TAK KDE SA VZALA KRÍZA ?
Zistili sme, že človek naozaj zvládne veľa. Niekedy viac, ako by si sám trúfol. Donedávna som si mylsela, že v živote zle už bolo. Pred rokmi (cca na začiatku roku 1999 - bože, to je už celá história!) som bola u kamošky,čo sa celý život venuje vešteniu,čítaniu z rúk, kariet,fotiek,vidí minulosť i budúcnosť ... tá mi vtedy povedala, že síce ťažký - preťažký rok som už raz mala, ale ešte jeden podobný na mňa čaká. Aj keď to má byť o inom ... nuž, tak som sa pripravila na "ťažký" rok. Najskôr som mala pocit, že to bolo v období, keď ochorel ocino, potom mamina, nakoniec syn ... no zdá sa, že nie... Že by to bol tento ?Ono je to naozaj celé o inom: Keďže manžel  17 rokov pracoval v sociálnej sfére s bezdomovcami, posledné roky zanechali na ňom citeľný vplyv.Začali sa problémy so srdiečkom, prvý infarkt prechodil,druhý už bol diagnostikovaný včas,ale aj tak ostali  nepríjemné stopy.Dnes je doma,ale jeho srdiečko poslúcha asi tak ako teenager alebo dieťa v období prvého vzdoru.A dotoho prišla diagnóza DEPRESIA - syndróm citového vyčerpania crying
Na začiatku roka 2009 som prišla zo dňa na deň o prácu.Vraj - hospodárska kríza...práce je dosť, len na výplaty niet ... takže, skúste Úrad práce . Kto zažil, vie ... ja som bola chvíľku dezorientovaná,lebo som celkom (ne)logicky čakala pomoc ... nie, nečakala som, že budem dostávať horibilnú sumu za ležanie doma,ale snáď radu, nejakú (akúkoľvek rozumnú) ponuku na prácu - bola som ochotná ísť trebárs aj upratovať ... ale NIČ - len ponuka - založ si firmu, vypadni z evidencie,my Ti za to poskytneme pár drobných,aby sme Ti akože pomohli ... Nuž,nie som zvyknutá čakať a plakať nad rozliatym mliekom, ani sa pýtať stále dookola "Prečo práve ja?!" Tak som si splnila sen - otvorila som si predajničku s bylinkami ku ktorej časom pribudla ordinácia fytoterapie,hirudorterapie a podobobných prírodných terapií. Myslím,že som neostala stáť, ale začala som pretvárať svoje koníčky na spôsob živobytia.Keďže základný kapitál bol pár drobných, borila sa s dlžobami, odvodmi,nájomným a podobnými radosťami .
Kríza poznačila nielen moju rodinu, ale aj súrodencov...im sa  našťastie rýchlo podarilo zohnať novú prácu. Aj keď ideálneho zamestnávateľa dávno niet ... Ocino odišiel ... a mamina ? Posúvame sa krok sun vpred - či vlastne vzad, ako sa má pri Alzheimerovi hovoriť.Lieky už nestačia na všetko,čoraz častejšie a rýchlejšie sa objavujú depresie,nezvládnuteľné výbuchy,nálady a s tým spojená kritika všetkých a všetkého ... Sú krásne a jasné chvíľky, a žiaľ,čoraz častejšie tie druhé.
 

  Časť ôsma : ŽIVOT NEKONČÍ...
  A tak si tu žijeme.Po nociach som písala príspevky do časopisov a na internet a keď mám spleen, tak aj články o Veciach, o ktorých sa (ne)hovorí...  Možno si poviete, že je toho na mňa veľa.A budete mať pravdu.Pred rokmi, keď som sama o sebe vyhlásila, že som bosorka a odteraz budem so životom točiť ja a nie život so mnou,sa mi videlo, že nič horšie,ako doposiaľ ma postihnúť nemôže.Aj keď som v duchu pripúšťala, že napr. smrť vlastného dieťaťa by ma mohla zlomiť.Vo chvíli oznámenia Matúšovej diagnózy som sa musela zaťať a zobrať časť tej ťarchy na vlastné plecia,aby to on nevzdal predčasne.Preto sa musím občas vyplakať či vyzúriť dobiela. Inak by som sa zbláznila a to by nikomu nepomohlo.
Možno si poviete, že na niekoho iného život navalil viac ako ma mňa.A budete mať opäť pravdu.Aj preto som išla na amnio s tým,že aj keď si prípadné ukončenie tehotenstva odplačem,nie som dosť silná na to,aby som zvládla trebárs postihnuté dieťa.Nie som skrátka dokonalá superžena.Tých pár morových rán,ktoré doma máme nám stačia.A navyše, nemôžem sa spoliehať,že Matúš, ktorý je už  podľa zákona dospelý to zvládne raz miesto mňa.... či rodičia ...
  Ako starnem,pripúšťam si čoraz viac, že nie všetko v živote je čierno-biele, že medzi nebom a zemou sú veci, ktoré niekomu ostávajú skryté po celý život, iný má dar objavovať ich pre seba či pomáhať v tom iným. Našla som silu učiť sa aj takýmto skrytým veciam a občas sa ich snažím posúvať ďalej. Mám „svoju“  školu mágie, kde sa učím ja i ja učím iných. Zbieram, pestujem bylinky a hlavne - snažím sa pomáhať.Pretože verím, že všetko, čo v živote spravím sa mi vráti trikrát.Dobré i zlé.Niektoré veci neovplyvním,aj keby som sa ako snažila,ale práve s tými sa učím vyrovnávať... aj prispôsobovať sa iným...hoci som už dospelá a mám právo na vlastný názor na veci okolo seba, nie vždy je moje okolie schopné pochopiť, že je to MôJ názor na život a žijem ho ako viem....
Musím sa pochváliť, že kamenná predajnička sa zžila s ľuďmi okolo mňa.Nielen tými "domácimi", ale aj pocestnými, dovolenkármi zo širokého aj ďalekého kololia, internetovými zákazníkmi či ľudkami s podobnými netradičnými koníčkami ako mám ja . Zákazníci sa vracajú,posielajú svojich známych,priateľov,susedov či kolegov.Mnohokrát ich dovedú na prvú návštevu sami .....A každý maličký človiečik,ktorý sa narodí aj vďaka bylinkám privedie nie jednu,ale aspon tri ďalšie čakateľky ... Väčšina z tích, ktorí objavili túto malú oázu pokoja a nádeje hovoria, že mi držia palce, aby všetko nielen klapalo, ale hýbalo sa smerom vpred. Nájdu sa síce aj skeptici, ale aj takí musia medzi nami byť, aby som sa dokázala celkom ľudsky držať pri zemi a časom mi "nenapršalo" do nosa.
 
 
...a všetko... MÁ POKRAČOVANIE...
 
Je to zvláštne.V čase,keď máte pocit, že na Vás všetko padá a zlé už nemôže byť horšie, zistíte,že tá prvá zlá vec je vlastne dobro vo Váš prospech (kto by si to pomyslel ?!) a riešenie z toho marastu nájdete vo sfére, o ktorej ste čítali snáď len v rozprávkach (..aj to sa stáva v skutočnom živote..).Zrazu objavíte v sebe dar,pomocou ktorého začnete pomáhať - nielen iným, ale aj sebe a svojej rodine.Pekne po tichúčky,bez veľkého hluku,pretože hovoriť nahlas by sa mohlo otočiť opäť proti Vám.
 Neveriaci uverí ??? Možno - keď sa dočká prvých výsledkov skôr,než vôbec dúfal.A tak sa napríklad anjeli dostali ku mne (nie,že by tu nikdy neboli,len ja som ich nevnímala - resp.nevšímala som si ich) - veď ak ste vychovaní ako ateisti,mnohé veci sú dlho pre Vás len úsmevné rozprávky.Ale jedného upršaného dňa zistíte,že stačí len požiadať (skoro ako v rozprávke Sezam otvor sa - a tie tajné dvere sa naozaj otvoria).Zrazu máte okolo seba nielen jedného anjela,ale prichádzajú k Vám ľudia,ktorí sami ponúkajú pomoc ... a TO JE ZVLÁŠTNE !!! Preto, že sme zvyknutí, že najlepšiu, najrýchlejšiu a 100% pomoc nájdeme nakonci svojho ramena. Preto sa mnohokrát zdá zvláštne, ak k Vám niekto príde a opýta sa Vás : Ako by som Vám mohol pomôcť?A Vy sa len smutne usmejete - Nie, mne už nik a nič nepomôže ... potrebujem XXXX vecí (peniaze, prácu, zdravie, šťastie, lásku,...).A opäť ste prekvapení (skoro až prekvapkaní),keď osôbka vytiahne 100€,vloží Vám ich do ruky a povie:Viem, že to nie je na vyplatenie všetkých dlhov,ale snáď Vám to pomôže aspon do výplaty ... alebo povie: Choď do kancelárie XY - hľadajú upratovačku (a nakoniec skončíte ako referent nákupu ) či Ak zajtra ráno o 7,00 budeš v čakárni doktora MZ,zbavíš sa zdravotných problémov - on sa Ti naozaj bude venovať a pošle Ťa všade tam, kde Ťa vyšetria - až pokiaľ sa nezistí skutočná príčina,prečo máš tie bolesti ... (a čo sa týka lásky, mnohokrát sa stačí pozrieť do zrkadla či zdvihnúť oči a usmiať sa na osobu, ktorá sedí na druhom konci stola).
Keď pomôžete po prvýkrát cudziemu dieťaťu na svet, zamáva to s Vami a Vašimi citmi ... zrazu inak hľadíte aj na seba a svoje okolie.Keď po prvý krát niekto iný príde za Vami a poďakujem Vám za pomoc,zmení Vás to ... Vidíte, že aj po daždi zasvieti slnko. Nečakane stretnete cudzieho človeka a ten Vám ponúkne kontakty,ktoré prinesú viac peňazí do Vášho života...( bývalého kolegu či spolužiaka, priateľa,...) a nájdete spriaznené duše a nečakanú pomoc.... Otvoria sa pred Vami dvere do ďalšieho levelu ... Zistíte, že máte dospelé dieťa, ktoré dokonca je ochotné zobrať na seba zodpovednosť a silu vychovať dieťa ... aj keď doteraz tvrdilo, že ŽIADNE dieťa NIKDY nechce ... Ak stratíte člena rodiny,možno je to preto,aby uvoľnil miesto niekomu prichádzajúcemu .... Jedna vysoká škola, ktorú ste skončili pred rokmi Vám zrazu nestačí.Nájdete odvahu ísť študovať ďalej (hoci netradične) a robiť to,po čom ste túžili od detstva.A tak napriek rokom, v čase, keď už Vaše deti končia školy,si opäť sadáte do lavíc a nútite sa nasávať vedomosti.Odborné názvy už nie sú odporné, latinčina už nie je celkom mŕtvy jazyk a ak sa dáte na tie cudzie jazyky, neviete pochopiť, prečo sa Vám to pred rokmi zdalo také nepochopiteľné a ťažké ... Nájdete odvahu spraviť bláznivé činy hodné NÁSŤ-ročných, schudnete pár kíl len preto,že Vám to spraví radosť,užívate si lásku,lebo pochopíte,že život si žijete Vy a nie Vaši rodičia,príbuzní či priatelia.Pripustíte možnosť,že aj keď ste vekom dospelí,nikdy nechcete v istých veciach dospieť a vždy si chcete uchovať aspon kúsok šťastného,čistého a úprimne naivného srdiečka.
Tak čo to je ? Mágia ? Karty ? Feng Šuei? ...??? .... Asi sa tomu hovorí ŽIVOT....
 
...časť deviata: ŠKOLA zas a znova
 
  Po praktickej škole,druhej vysokej,som musela zvládnuť aj vysokú školu života... Tak,ako som prežila svoje šťastné štvrťstoročie v páre,prišiel čas zložiť skúšky.Zaplatiť.Citmi,pocitmi,vedomosťami ... Hoci som dnes single a žijem opäť v meste a nie na vidieku,som šťastná ... Čudujete sa? ja vlastne tiež ...občas niekto krúti hlavou s poznámkou:..."keby niečo vedela,také dačo by sa jej nestalo!... žiadne choré dieťa či deti,žiadny ukončený vzťah ...bola by predsa šťastná,zdravá,bohatá - NAVEKY!" ... a ja sa vtedy smejem zo srdca: keby som neprešla cestu s bolesťami a chorobami vlastných detí či ľudí blízkych môjmu srdcu,vedela by som pochopiť bolesť iných? keby som sama neprišla o dieťa (deti)-vedela by som,ako sa cítia ženy,ktoré hľadajú moju pomoc? Keby som nemusela počítať a strádať,vedela by som si vážiť každý cent ?či zarobený,alebo ten,ktorý mi ľudia vkladajú do rúk ako odmenu za moju prácu? keby som mala stále len dostatok,ako by som si vážila domov,všetko,čo som si vybudovala vlastnými aj priateľskými rukami??? Ako si môžete vážiť lásku,keď ju ani nepoznáte,keď o nej len hovoríte a vlastne ani neviete,ČO hľadáte ??? niečo som mala ... niečo som stratila ...ale mnohé som našla ...a opäť aj radosť zo života ...zdravia (svojho či cudzieho), teším sa s priateľmi (aj z toho,že ich mám),teším sa z lásky,na lásku,pre lásku ...
Denne do môjho života pribudne niekto, komu vravím : "VITAJ V KLUBE !" ... Si BOSORKA, ako ja a ber to v dobrom. Cítim, že si osôbka, ktorá vie a chce pomáhať ...tak prečo sa máš za to hanbiť ?! Som rada, že môžem pomáhať ... milujem jedno židovské príslovie, ktoré hovorí :
"Keď zachrániš jedného jediného človeka, ako by si zachránil celý svet!  Keď pomôžeš jednému jedinému človeku, pomôžeš celému svetu! "
Aj Vy  môžete byť pre niekoho iného anjelom ....nemusíte vedieť ako ... napriek tomu verte, že to funguje....
Nemusíte vedieť, na akom princípe funguje televízor, stačí Vám, keď ho každý večer zapnete a môžete pozerať svoj obľúbený program. Nemusíte byť počítačový expert na to, aby ste vedeli šéfovi napísať správu a poslať ju emailom ..... Nemusíme všetkému rozumieť, stačí, ak to akceptujeme a naučíme sa to používať, či aspon ŽIŤ s tým .... Preto sa už venujem aj anjelskej mágii a práci s energiami, čakrami, pomocou kyvadla robím "zázraky na počkanie". Verím,že to čo robím,má svoj zmysel .
Aj ja mám svoje sny, dobré i nočnú moru. No dúfam, že ak raz odídem, budem ľuďom okolo seba chýbať; v dobrom. Ale svet sa bosoriek tak ľahko nezbaví, aspoň mňa veru nie...
    Vaša Adriana (o ktorej sa nehovorí)....
 
veď,... život ide ďalej a každý deň nás niečím prekvapí ....
                                                                                                             ..... TAK ZAS NIEKEDY NABUDÚCE ...Vaša bosorka Adriana ...